Splnenie sna nie je nemožné.

Autor: Dominika Veverková | 30.8.2016 o 12:04 | (upravené 30.8.2016 o 16:23) Karma článku: 3,08 | Prečítané:  474x

Prešla som si strátou maminky, šikanou, problémami s otcom a ťažkým začiatkom v novom svete. To ma však neodradilo od toho, postaviť sa na vlastné nohy a žiť život, ktorý mi bol darovaný.

 Ahoj. Volám sa Dominika, rodina mi hovorí Nika a kamaráti Domča. Som úplne obyčajné, niekedy bláznivé dievča, ktoré má rada módu a všetko s ňou spojené, humor, zábavu, stanovačky, výlety, offroad a samozrejme svoju rodinu.

Aby som sa lepšie predstavila..

Je vraj neslušné pýtať se dievčiny na vek, ale mne to vobec nevadí. Stále mi tipujú menej. :) Ale tak..mám 28 rokov. Áno, za 2 roky sfúknem na čokoládovej torte 30 sviečok. Na jednej strane se teším, že budem oficiálne dospeláčka, no na druhej sa bojím toho, že po tridsiatke vraj roky letia tak rýchlo ako vyplašené holuby zo strechy.

Vyštudovala som pedagogickú školu, odbor vychovávateľstvo a učiteľstvo. Prijali ma aj na obchodnú školu, ale pedagogiku som si vybrala z dovodu, že by to tak maminka asi chcela. Už v 1. ročníku som vedela, že zo mňa učiteľka nikdy nebude. Nie preto, že by som nemala rada deti, to nie, ale nedostala som do vienka tú schopnosť stať sa ňou. Neviem si predstaviť, ako by som vyzerala za 10-20 rokov v plnom nasadení a pohotovosti. O desiatku viac strieborných vlasov, o 2 dioptrie naviac a šatník plný flanelových košiel a károvaných sukní. Pretože prečo by som ako učiteľka strácala čas nanášaním kompaktého púdru, čiernej očnej linky a lesku na pery značky Mayballine, keď by som deň trávila s 6 ročnými deťmi? :) Drdol a rúž odtieň 22, by bylo to maximum, čo by som ráno stihla pred odchodom z domu v 6hodín ráno. ( všetko povedané s nadsázkou, nechcem sa dotknúť žiadného pedagóga, ktorý svoju prácu robí s láskou) Proste ma to už tam ťahalo niekde inde. Chcela som byť samostatná, robiť si veci po svojom a trochu laicky povedané ,,vytŕčať z davu,,. Po škole som odcestovala len s cestovnou taškou za mojou sestřičkou do Prahy. Pár rokov som pracovala v hotelierstve, ale to už vobec nebolo nič pre mňa. Každý deň počúvať rozkazy, nosiť ružovú kravatu a za 5 minut v akcii špinavú zásteru, ma dohnalo k tomu, že musím svoj život zmeniť než uplynie dalších 5 rokov :)  Nechcem byť nahraditeľná, chcem len, aby po mne zostala nejaká stopa. Preto som začala premýšlať o odchodu.

Bývam neďaleko rušnej ulice na sedmičke. Keď som tak kráčala znudená a znechutená z práce domov, kedy ma skoro zrazila električka, pretože ťukanie do mobilu je nebezpečné :), zahliadla som vo výklade so značkovou módou inzerát, v ktorom hľadajú asistentku predaja. Všetci vieme, čo tá pozícia znamená, ale ten názov je predsa len viac luxusnejší. :) To bola tá osudová sekunda, kedy mi oči spadli na ten kus kancelárskeho papieru zalapeného lepiacou páskou na sklo hneď vedľa dverí. Dohodli sme si schodzku a nasledujúce 2 roky som ráno vstávala vysmiata a bez čiernych kruhov pod očami. Samozrejme boli dni, kedy som toho mala dosť, keď som sa vovnútri potila a pritom vonku bolo 30 stupňou, keď som sviatky a niektoré víkendy trávila v práci, ale bolo to lepšie než sedieť doma bez koruniek alebo upratovať špinavé stoly po turistoch z ďalekého východu. :) Keď som na stenu zavesila už druhý kalendár, niečo v duchu mi povedalo, že nastal čas pre splnenie sna. Túžila som sa stať i ja majiteľkou butiku a sama sebe šéfkou. A tak som v práci dala výpoveď :) Ano len tak, zo dňa na deň…len na základe hlasu mojho druhého ja. A tak sa spustila vlna všetkého. Valila so sebou silný prúd, ktorý sa každú sekundu menil na radosť, obavy, túžby, ale i strach z neznáma a neúspechu.

Sen sa stal skutočnosťou. Obyčajné stretávky a behačky po úradoch a voľných nebytových priestoroch sa pre mňa stali novou olympijskou disciplínou :) Po pretrhnutí tej stuhy s názvom CIEL, som v ruke držala papier s tak krásnym označením ŽL a kovový kľúčik s príveskom od dverí, ktoré viedli do mojho vysneného priestoru. Móde som úplne prepadla…

K tým prvým červeným dopisom, na ktorých su čiastky, čísla účtu a rozne symboly, sa pridal časom i dopis adresovaný majiteľke E-shopu…a div sa svetu, i ten bol len a len moj :) Ešte, že ten všetkými milovaný FB žiadne takéto obálky neposiela…jemu vďačím za polovicu úspechu. :)

Toto bol príbeh, ako som sa nebála povedať: ,,STOP, budem robiť čo chcem a čo ma vážne baví.˝ :) A že každý z nás máme tu možnosť povedať, A DOSŤ!

Chcem sa s mojou radosťou podeliť, chcem písať o mojích zážitkoch, o tom, čím všetkým som si musela do dospelosti prejsť, o móde, o štýle, o tom ako som ráno na seba hodila len staré tričko a vybehla kúpiť rohlíky k desiate, o tom ako dlho som hľadala outfit na svadbu kamarátke z detstva, ale i o tom ako milujem sa vyfintiť na cestu metrom do Kaufflandu, kde ma naberie sestřička s mojím 3ročným miláčikom na naše obľúbené nákupy…. A my si zase odnesieme plné igelitky oblečenia pozbieraného z vešiaka, na ktorom vysela tá žiarivá červená cedulka ,,ZĽAVA,, :)

To som ja…to je moj sen, moj život :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Tím Európy podľahol Kanade, jediný jeho gól strelil Tatar

Rozhodujúci gól domácich hokejistov sa zrodil po chybe slovenského obrancu Zdena Cháru.

KOMENTÁRE

Keď hipster primátor najviac rozumie bicyklovaniu

Prevádzkar hovorí, že chce ľuďom v klube prinášať všetky žánre.


Už ste čítali?